Valkova

Tento príbeh mi rozpovedala pani

Anna Tebeľáková,

rod. Vaľková (1926 - 2011),

keď som ju stretol v roku 2010 v Blažove.

Narodila sa v Blažove. Kým vládala chodiť, tak po vysťahovaní skoro každý týždeň chodila pešo na prechádzku z Tichého Potoka do Blažova.

Keď som ju stretol, tak už jej nohy neslúžili dobre, ale vždy požiadala deti, aby ju do Blažova priviezli na aute.

db.

 

Cudzinec


Stalo sa to niekedy v čase medzi prvou a druhou svetovou vojnou. Jeden gazda sa raz skoro ráno vybral z Blažova nakŕmiť voly, ktoré boli na letnom pastvisku na lúkach, ktoré ľudia volali "na Siminy".

(pozn.: v tom čase ľudia nazývali Siminami celý hrorský chrbát od osady Blažovská Dolina až po vrch Zámčisko)

Na kopci za dedinou, na úzkej lesnej ceste stretol staršieho cudzieho človeka, ktorého predtým v týchto krajoch nevidel. Cudzinec bol na prvý pohľad akýsi čudný. Mal dlhú bradu, oblečený mal dlhý čierny kabát a na hlave čierny klobúk.

Keď sa stretli, cudzinec hneď slušne pozdravil. Po krátkom rozhovore o počasí sa cudzinec začal vypytovať:

"A či si ženy jedna druhej ešte stále požičajú soli, ak im chýba?"

"Požičajú, požičajú." odpovedal gazda.

"A požičajú si aj chleba, ak im nevýjde do ďalšieho pečenia?"

"Pravdaže požičajú." potvrdil gazda.

"Tak to je dobre, veľmi dobre." povedal cudzinec a súhlasne kýval hlavou. Potom sa ešte opýtal: "A chlapi si pomôžu v lese?"

"Pomôžu." odpovedal zmätený gazda. Nevedel, čo si má myslieť o človeku, ktorý nevie ako sa teraz žije v dedine.

Cudzinec zopakoval: "Tak je dobre, naozaj dobre."

Potom sa rozlúčili. Po krátkej chvíli sa gazda obzrel, ale cudzinca už nebolo. Od vtedy ho už nikto nestretol.

Keď sa gazda vrátil, porozprával príhodu doma aj chlapom z dediny. Potom ešte dlhú dobu chlapi v krčme a ženy pri páraní peria hádali, kto mohol byť ten cudzinec.

Jedni tvrdili, že to bol sám čert, ktorý skúša ľudí, Iní zase, že to bol nejaký ich mŕtvy predok, ktorí sa prišiel pozrieť z druhého sveta, ako žijú jeho potomkovia. Tí menej poverčiví zase tvrdili, že to bol iba nejaký pustovník, ktorý žil roky osamote niekde v hustých lesoch pod Čiernou horou.

"Virte, nevirte, ale tak to bylo." (Verte, neverte, ale tak to bolo) dodala pani Tebeľáková na záver.