Pred porotou: Mama a sestry Uhlárové si vyskúšali aj televízne kamery.

Zdroj: rtvs

Valkova

Tento článok je neupravenou kópiou článku, ktorý vyšiel v denníku

Nový Čas

dňa 4. marca 2018

 

Sestry Uhlárové zo šou Zem spieva: Pri pohľade na domov našich predkov plačeme


Hoci bola podtatranská obec Blažov v 50. rokoch zrovnaná so zemou, pôvodní obyvatelia a ich potomkovia na svoju rodnú zem nezabudli.

Aj tri sestry Uhlárové - Marta (53), Hanička (49) a Mária (39) zo šou Zem spieva sa pravidelne vracajú do kraja svojich predkov, aby si zaspievali na miestach, kde kedysi stáli domy, kostol či cintorín. Pri pohľade na holé lúky sa neubránia slzám. Podtatranská dedinka Blažov existovala viac ako 600 rokov. Dnes tam nenájdete ani jeden dom. Len malá drevená kaplnka naznačuje, že tu kedysi žili ľudia so svojimi radosťami aj starosťami. Z tohto kraja pochádzajú aj talentované speváčky, sestry Marta, Hanička a Mária Uhlárové, ktorých mama Anna (77) na vlastnej koži zažila násilné vysťahovanie v 50. ro­koch.

Vláda totiž v roku 1952 rozhodla, že práve v oblasti Blažova vytvorí vojenský výcvikový priestor. Koncom mája museli ľudia opustiť svoje domy s asistenciou polície a vysťahovať sa. „Mala som vtedy 15 rokov. Presídlili nás najprv do Špačiniec pri Trnave. Rodiny roztiahli po celom Slovensku aj Česku. Keď­že však za majetok ľudia nič nedostali, 127 rodín sa dohodlo a vrátilo naspäť do Blažova,“ spomína na neľahké časy mama Anna Uhlárová, ktorá so svojimi dcérami spieva už celé štvrťstoročie. V rodnej dedine potom gazdovali ešte dva roky.

 

Úrady im však nakoniec nakázali odísť, lebo žiť v blízkosti vojenského priestoru bolo nebezpečné. Strelnica bola v neďalekej Zaľubici za Kežmarkom, guľky mohli kedykoľvek zaletieť až do Blažova. Väčšina rodín skončila v Žakovciach, kde bolo postavených 95 nových domov. „Vysťahovali nás takmer zo dňa na deň, nebolo kedy ani pobaliť sa. Keď vojaci nakladali do vojenských áut nábytok a periny, jedno cez druhé, nebolo človeka, ktorý by nezaplakal,“ vzdychne si aj po rokoch pani Anna a so smútkom dodá, že vojsko postupne zbúralo všetky domy aj školu, aby sa ľudia nemali kam vrátiť. Posledný obyvateľ opustil Blažov 26. mája 1955.

Emotívne návraty

Na mieste, kde stála dedina s tisíckou obyvateľov, zostal len kostol, neskôr však zbúrali aj ten, aby sa nestal pútnickým miestom bývalých obyvateľov. „To bolo pre nás najstrašnejšie, keď sme sa dozvedeli, že zvalili aj kostol. Zo začiatku nás nepustili pozrieť sa na rodný Blažov. Boli tam vojaci, ktorí strážili na bráne, a kto nemal priepustku, nemohol ísť do dediny,“ opisuje Anna Uhlárová.

Až po roku 1989 sa situácia zmenila. „Na miestach, kde kedysi stála naša rodná dedina, sme si mohli zmontovať drevenú kaplnku a každý rok sa tam stretávame. Všade, kde kedysi stáli domy, je tráva, na lúkach sa pasú ovce, dobytok... Chodievame tam spolu s dcérami. Zaspievame si, aj si poplačeme. Máme napríklad pesničku, pri ktorej musíme plakať,“ utrie si podvedome oči pani Anna a spontánne zanôti: „Hori tym Bvažovom, zimnyj viter duje a moje serdečko, hej lem za nym banuje...“