V roku 1274 obec Torysu aj okolie obce, ktoré k nej patrilo, získali páni z Veľkej Lomnice, Kokoš a Rikolf, výmenou za iné pozemky na Spiši od vodcu spišských Sasov Detrika. Kokoš a Rikolf boli nemeckého pôvodu, za svoje sídlo si vybrali osadu Brezovica. Ich potomkovia sa titulovali "Berzeviczy de Berzevicze et Kakaslomnitz" (Berzeviczy z Brezovice a Veľkej Lomnice) až do 18. storočia. Potom už iba "Berzeviczy". V roku 1317 Rikolfov syn Ján a jeho synovia Michal, Rikolf, Ján a Henrik podpísali pred Spišskou kapitulou dohodu s Blažejom z Brezovice. Dohoda, ktorá bola podpísaná na základe tzv. nemeckého práva, dovoľovala Blažejovi založiť dedinu na doteraz neosídlenom území, zvanom Grunwald, za nasledujúcich podmienok:

- osadníci môžu vyrubať 40 lánov lesa a vyrúbané územie premeniť na polia.

- Blažejovi sa udeľuje dedičná funkcia "šoltýs".

- šoltýs môže vlastniť: jeden pozemok, veterný mlyn a sladovňu

- osadníci si môžu postaviť kostol bez platenia desiatku a môžu si slobodne vybrať farára

- osadníci majú právo lovu a rybolovu v hraniciach novej obce.

- osadníci budú oslobodení od daní 18 rokov

- po uplynutí 18 rokov osadníci budú platiť ako daň: každá rodina: 7 zlatých, 1 chlieb, 1 kurča, 1 prasa a celá dedina 1 sud piva

- šoltýs má právo vykonávať funkciu sudcu v dedine a dostávať každý 6. denár z cenzu poddaných v dedine.

Zmluva bola podpísaná: Datum IV. feria proxima ante ramis palmarum. Anno Domini MCCCXVII. (4. piatok pred Kvetnou nedeľou, roku 1317 = 19.marca.1317)

O Blažejovi s určitosťou vieme iba to, že bol synom Leustacha z Brezovice. Avšak z dokumentov spišskej kapituly vieme, že dvaja servienti kňažnej Kunigundy, Blažej a Marcel, dostali v roku 1270, ako odmenu za svoje služby, pôdu v dedine Pokoj na Spiši. (servient: slobodný človek podriadený iba kráľovi, povinný slúžiť v kráľovom vojsku, výmenou za pozemky. od 13. storočia sa považovali za šľachticov - zemanov.) Marcel po sporoch o vlastníctvo pôdy odišiel na územie hornej Torysy, kde tiež vlastnil nejakú pôdu. Blažej predal svoju pôdu v dedine Pokoj roku 1286. Tento predaj potvrdila spišská kapitula roku 1299. Viac o tomto Blažejovi nevieme, ale je možné, že tiež odišiel na územie hornej Torysy a neskôr založil dedinu Blažov. Názov obce je spočiatku uvádzaný ako "Balazuagasa", neskôr, až do roku 1918, ako "Balázsvágás", čo v maďarčine znamená "Balážova Poruba".

V roku 1427 je dedina uvádzaná v súpise vlastníctva rodiny Berzeviczy, a vtedy tu bolo 6 usadlosti. Podľa toho vidieť,že osadníci zďaleka nevyužili možnosti, ktoré im dovoľovala zmluva. Prostredie nebolo vhodné na rozvoj klasického poľnohospodárstva, a tak pôvodné slovenské a nemecké obyvateľstvo začalo novozaložené dediny opúšťať. Bolo to aj pod vplyvom častých vpádov Poľského vojska na územie dnešného severovýchodného Slovenska, ktoré boli zaznamenané v 70-tych a 90-tych rokoch 15. storočia.

Úpadok rozvoja na tomto území sa zastavil príchodom Valachov. Muselo to byť niekedy pred rokom 1480, pretože v roku 1480 je už písomne doložená prítomnosť Valachov - Rusínov v Blažove. Vieme to z vyšetrovacej listiny Šarišskej župy, kde sa uvádza, že Valasi z Blažova prepadli voz Mikuláša z Brezovice, ktorý viezol látky a obleky zo Žiliny. V tom istom roku zemepán Blažova, Stanislav z Brezovice, bol obvinený, že na verejnej ceste zbil na smrť Valacha z Tichého Potoka, ktorého zemepánom bol Mikuláš z Brezovice.

Ďalším dokumentom z roku 1513, ktorý potvrdzuje prítomnosť Valachov v Blažove, je tiež súdny spis. Je žaloba Petra zo Spišského Hrhova, zemepána obce Nižné Repáše, ktorý žaloval pred sedriou Spišskej župy,že poddaní Františka z Brezovice, z dediny Blažov, neoprávnene pásli svoje ovce na lúkach patriacich dedine Nižné Repáše. Keď im ovce zabavil, ozbrojení blažovčania, aj so svojim zemepánom, vtrhli do Nižných Repáš a zobrali nielen svoj dobytok, ale aj dobytok tamojších obyvateľov, pričom jedného z nich zranili.

Valasi boli pozývaní na územie dnešného severného Slovenska z územia Haliče a Podkarpaska. Zemepáni s nimi podpísovali dohody na základe tzv. Valašského práva. Základné podmienky dohôd podľa Valašského práva boli takmer totožné s podmienkami dohôd podľa Nemeckého práva, ale okrem toho Valašské právo zaväzovalo rusínskych obyvateľov, že budú strážiť hranice kráľovstva v Karpatoch a zabezpečovať ochranu ciest výmenou za voľné užívanie kráľovských pastvín a lesov. Po 10 až 20 rokoch "slobody" však aj oni museli začať odvádzať dvadsatinu dobytka, vlny či syra svojmu zemepánovi. Valašský vojvoda mal podobné právomoci, ako šoltýs. Vojvoda bol volený valašským zhromaždením, zastupoval obec pri jednaniach s vrchnosťou, vyberal dane pre vrchnosť, staral sa o dobrý stav lesa, určoval, koľko oviec sa bude pásť na tej ktorej javorine. (javorinou Valasi volali lúky vhodné na pasenie oviec.) Tieto výsady ostali Vachalom prakticky bez zmeny až do urbariátnej reformy v roku 1773, keď Mária Terézia tieto výsady zrušila.

Blažov a jeho okolie plne vyhovovali valašskému spôsobu hospodárenia. Lúky na svahoch vrchu Javorinka Valasi využívali zakladanie salašov a na pasenie oviec, miernejšie svahy severne od dediny premenili na polia a horské lúky na strmých svahoch severných kopcov kosili na seno pre dobytok. Od tej doby dedina Blažov prospievala, a až do svojho zániku v roku 1953 patrila k najväčším obciam v okolí. Podľa dostupných údajov zo sčítania obyvateľov najviac ľudí žilo v obci v roku 1898, a to 1313. Postupne získala aj rôzne výsady, ktoré boli pridelené len významnejším obciam. Napríklad V 18. storočí mal Blažov právo usporiadať dva trhy do roka a od polovice 18. storočia do polovice 19. storočia tu bol aj kráľovský hámor na spracovanie železa. Ďalším dôležitým príjmom majiteľov Blažova bol príjem z výroby dreveného uhlia, z výroby šindľov a z ďalšieho spracovania dreva.

Obyvateľmi hlavnej časti obce boli prevážne Rusíni, ale žili tu aj potomkovia pôvodných slovenských obyvateľov a aj iní prisťahovalci. Je zaujímavé, že niektorí obyvatelia mali v 18. storočí už ustálené priezviská, ako Fenďa, Gargala, Gradzilla, Garnek, Pacinda, Šveda,.., ale mnohí sú v matrike uvádzaní iba ako: Andrij z bereha, Jurko zo zagorodka (zo záhrady), Miško od mosta,.. Priezviská obyvateľov Blažova sa ustálili až v druhej polovici 19. storočia. Z cirkevných zápisov z 1. polovice 19.storočia je niekedy ťažko určiť, o ktorú osobu ide. Napríklad obyvateľ, ktorý je v roku 1818 zapísaný ako "Jurko zo zagorodka" je v roku 1830 uvedený ako "Georgius Havrilovitz", v roku 1845 ako "Georgius Havrilyak alias Bajusz", a nakoniec v roku 1860 ako "Georgius Bajusz".

Počas existencie obce postihlo jej obyvateľov niekoľko pohrôm. Boli to epidémie moru i cholery. V polovici 19. storočia prežili odbodbie hladomoru. Ničivé búrky a rozvodnená Torysa často zničili úrodu i domy, zabíjali zvieratá i ľudí. Zriedkavé neboli ani veľké požiade v obci. Obyvatelia prežili všetky tieto príkoria a nikdy si nepomysleli, že raz budú musieť obec navždy opustiť. Tak ako sa to stalo v roku 1952 na príkaz komunistickej vlády.

Osada vznikla po postavení poľovnícke zámočku, ako jeho hospodárske zázemie. V osade boli dva mlyny, píla na spracovanie dreva a do polovice 19. storočia aj kráľovský hámor. Obyvateľstvo osady tvorili ľudia, ktorých si páni z Brezovice pozývali z rôznych kútov Slovenska na stráženie lesov, spracovanie dreva ap. Väčšina obyvateľov osady sa hlásila k rímsko-katolickej cirkvy. Do 2. svetovej vojny tu žil aj väčší počet židov. V roku 1898 ich tu bývalo 23. Súčasťou osady Dolina bola aj malá rómska komunita, ktorá mala svoju osadu na brehu rieky Torysa, medzi osadou Dolina a poľovníckym zámočkom. Poslednou obyvateľkou Blažova, ktorá zomrela na území Blažova, bola Anna Garančovská (narodená 1897), ktorá zomrela v roku 1955 v Blažovskej Doline.

Keďže túto osadu obývali uhliari, ľudia živiaci sa pálením dreveného uhlia,môžeme predpokladať, že osada bola založená v čase, keď bol v Blažove postavený železný hámor, t.j. okolo polovice 18. storočia. Hámor bol pravdepodobne postavený na rieke Torysa pod osadou Ždiar. Ako nám hovoria mená z matriky (Zoller, Zonger, Roth), osadu Ždiar obývali rodiny nemeckého pôvodu a rímskokatolického vyznania. Títo obyvatelia mali trvalé vzťahy s inými nemeckými rodinami na východnom Slovensku, o čom svedčí aj to, že počas epidémie cholery, v roku 1831, tu zomreli aj dvaja obyvatelia obce Štós, ktorí tu zrejme pracovali.

Valašskí prisťahovalci priniesli so sebou náboženstvo byzantského obradu a pri obradoch používali staroslovanský jazyk. Jednou z výsad Valachov bolo aj slobodne si vybrať farára - "baťka". Farár sa mohol ženiť a mať rodinu, ale na druhej strane nemal výsady ako rímsko-katolickí farári, nemohol vyberať náboženskú daň, a v postate bol na úrovni ostatných poddaných. Rusínski farári nemali nikdy nejaký väčší majetok. Môžeme to vidieť aj zo zápisu cirkevnej vizitácie z roku 1750, kde je zapísaný majetok farára, jeho ročné prijmy a výdavky. Konštatuje sa tu, že farár vlastníl len základné obradné oblečenie a jednoduché liturgické predmety, z ktorých najvzácnejší bol strieborný pozlátený kalich. Konštatuje sa tu tiež, že kostol je kamenný, v dobrom stave, ale farár býva v starej schátralej chalupe po predkoch, pri ktorej je malá záhrada. Zaujímavý je aj cenník cirkevných obradov, ktorý sa nachádza v tom istom zápise:

Krst 90 grajciarov

Sobáš 1 zlatý

Väčší pohreb 1 zlatý

Menší pohreb 72 grajciarov

Posvätenie domu 60 grajciarov

V roku 1915 chodili po obciach na území hornej Torysy agitátori, ktorí sa snažili presvedčiť gréckokatolíckych veriacich, aby prestúpili na pravoslávnu vieru. Boli to najmä navrátilci z Ameriky, ktorí argumentovali, že v Amerike majú pravoslávni lepšie vybudované komunity a gréckokatolíckych veriacich neberú radi medzi seba. Ich snahy nemali úspech, aj vďaka činnosti vtedajšieho blažovského farára Emanuelova Mankoviča. V roku 1950 vláda zakázala Grécko-katolickú cirkev a všetok majetok grécko-katolickej cirkvi pripadol ruskej právoslavnej cirkvi. Hoci obec bola o tri roky vysťahovaná, tento akt mal veľmi negatívny vlyv na jej obyvateľov. Grécko-katolickí veriaci tento bezprávny akt, ktorým sa československá vláda asi chcela zapáčiť komunistickým vládcom v Sovietskom Zväze, neprijali a bojovali za svoje práva až do roku 1968, keď gréckokatolická cirkev bola znovu povolená. Jedným z hlavných odporcov zrušenia gréckokatolickej cirkvi, popri biskupovi Gojdičovi, bol biskup Hopko, ktorý od svojich siedmych rokov vyrastal u svojho strýka Demetera Petrenka v Blažove. Ľudia rimsko-katolického vyznania chodili na náboženské obrady a úkony do Brezovice nad Torysou. Židovskí obyvatelia patrili tiež pod židovskú obec v Brezovici nad Torysou.

farári v Blažove:

1330 Mikuláš

1726 - 1735 Vasiľ

1735 - 1737 Anton Jaromis

1737 - 1757 Ján Mankovič

1757 - 1757 Juraj Tarasovič

1757 - 1791 Michal Mankovič

1796 - 1852 Ondrej Mankovič

1852 - 1863 Ondrej Samovoľský

1863 - 1892 Anton Rojkovič

1892 - 1924 Emanuel Mankovič

1924 - 1940 Demeter Petrenko

1940 - 1948 Mikuláš Rojkovič

V rokoch 1921-1945 bola v Blažove Grécko-katolícka ľudová škola

v rokoch 1945-1949 bola Štátna ľudová škola

v rokoch 1949-1953 Národná škola.

V roku 1950 bola v Blažove zriadená Neúplná stredná škola s vyučovacím jazykom ukrajinským.

V školách boli 4 triedy ročníkov 1-9, v jednej triede bolo 35-40 žiakov.

Učitelia: 1843 - Ladislav Krafčik, 1857 - 1867 Michal Krafčík, 1838 - 1872 Alexander Iľkovič, 1873 - 1897 Peter Kešeľák, 1876 - Ján Kopčák, 1898 - Jozef Stuľakovič, 1903 - Theodorus Jobbágy, 1908 - Ján Magyar, Margaretha Tátrai, 1931 - Adalbertus Silla, 1940 - 1952 Peter Maček

Niektorí sa vysťahovali aj s rodinami a viac sa do rodnej obce nevrátili. Iní odišli iba preto, aby zarobili nejaké peniaze a potom si kúpili pozemky v Blažove. Mnohí boli v Amerika aj viackrát. Cieľom týchto emigrantov bola hlavne Pensylvánia a obasť: Youngstown, Sharon, Sharpsville, Farell. Druhá vlna emigrácie začala okolo roku 1920, keď deti navrátilcov z Ameriky, a ktoré sa narodili v USA, dosiahli dospelosť. Tieto deti odchádzali, aby si uplatnili svoje právo na občianstvo USA. Ich cieľom boli hlavne Cleveland, Pitsburg, ale i Kalifornia. Tretím obdobím vysťahovania bol rok 1946, keď mnohí obyvatelia Blažova využili ponuku vlády na obsadenie opustených majetkov po sudetských Nemcov v Čechách.

Štvrtá a posledná vlna emigrácie bola v roku 1947, keď sa z Blažova vysťahovalo 67 ľudí do ZSSR. Bolo to na základe zmluvy medzi Československom a ZSSR o navrátení Čechov z oblasti Volyne na Zakarpatskej Ukrajine a o dobrovoľnom vysťahovaní Rusov a Rusínov žijúcich na území Československa do tejto oblasti. Čechov sa vrátilo 33 000, ale o vysťahovanie do ZSSR nebol veľký záujem. Preto po rusínskych obciach chodili komunistickí agitátori, ktorý sľubovali úrodné polia a pekné domy. Nakoniec sa do ZSSR vysťahovalo asi 12000 rusínov, ktorí po príchode do Volyne nevideli nič z toho, čo hovorili agitátori, videli iba veľkú chudobu. Títo ľudia stratili československé občianstvo hneď po prechode hranice do ZSSR a ich návrat bol nelegálny. Vrátiť sa mohli až potom, keď k moci prišiel Nikita Chruščov. V 60-tych rokoch minulého storočia sa vrátilo asi 70 percent vysťahovalcov, ale vtedy už obec Blažov neexistovala.

Podľa môjho názoru nebolo potrebné obec Blažov kvôli vojeskému priestoru vysťahovať. Vládnuci komunisti však dobre vedeli, že obyvatelia Blažova boli vždy rebeli a väčšina bola proti práve prebiehajúcej kolektivizácii poľnohospodárstva.V Blažove mali silný vlyv bohatí gazdovia, ale aj ľudia, ktorí si prilepšili kúpou pôdy za ťažko zarobené doláre v Amerike, boli proti tomu, aby prišli o svoje nedávno získané polia a lesy. A tak vláda, rozhodnutím o zriadení vojenského priestoru Javorina, sa zbavila aj tohto problému. Hoci väčšina obyvateľov Blažova s vysťahovaním a najmä s podmienkami vysťahovania nesúhlasila, 30.5.1952 bolo začaté s vysťahovaním osady Čertež, za asistencie polície, a postupne bola vysťahovaná osada Dolina a celá obec Blažov. Obyvatelia boli vysťahovaní najmä do obcí: Šarišské Michaľany, Žakovce, Sabinov, Huncovce, Sobrance, Snina a Spišské Podhradie. Vysťahovaní obyvatelia však neboli spokojní s výškou náhrady za svoj majetok, ani s podmienkami do ktorých boli presťahovaní. Preto už v roku 1953 sa 127 rodín vrátilo do Blažova. V priebehu roku sa postupne vrátili aj ďalší. Vláde potom trvalo ešte dva roky, kým sa jej podarilo Blažov úplne vysťahovať. Pri tomto vysťahovaní už vojaci zbúrali všetky domy, aby sa ľudia nemali kde vrátiť. Posledný obyvateľ opustil definitívne Blažov 26.5.1955. Za odpor voči vysťahovaniu boli v roku 1954 odsúdení aj 5 obyvatelia Blažova. Boli to: Juraj Vaľko, Mikuláš Parimucha, Juraj Koľ, Ján Kravec a Michal Sekerák. Boli im uložené podmienečné tresty od 1 mesiaca do 1 roka. Po roku 1955 ostal stáť na mieste obce Blažov už iba kostol. Aj tento bol neskôr zbúraný, vláda tak chcela zabrániť, aby sa stal pútnickým miestom bývalých obyvateľov.

V roku 2010 bol zrušený Vojenský obvod Javorina a pôvodní obyvatelia alebo ich potomkovia sa na miesto bývalej obce začali pomaly vracať. Ale iba na každoročné stretnutia, alebo prichádzali len tak pospomínať na staré časy, keď tu stála dedina plná života.