Podľa rozprávania starých ľudí sa pod vrchom Zámčisko nachádza jaskyňa. V strede tejto jaskyne je veľký kameň, ktorý pripomína stôl a okolo neho je niekoľko veľkých balvanov. Podľa legendy to nie sú obyčajné kamene, sú to skamenelí ľudia. Stalo sa to takto: Pred dávnymi časmi všetci ľudia žili spokojne v mieri a nevedeli, čo je vojna. Postupom času si však čoraz viac zavídeli, začali sa navzájom nenávidieť a bojovať medzi sebou. Tak vznikla prvá vojna medzi ľuďmi práve v okolí vrchu Zámčisko. Ľudia zažili hrôzy, ktoré si dovtedy nevedeli ani predstaviť. Nezmyselné vypaľovanie, ničenie a vraždenie. Vojna bola krutá a prežilo ju iba zopár ľudí, ktorí sa ukryli práve do tejto jaskyne. Od prežitej hrôzy však skameneli. Teraz čakajú na poslednú vojnu medzi ľuďmi, ktorá bude znovu v tomto kraji. Keď posledná vojna skončí a nastavne večný mier, títo ľudia znovu ožijú.

Stalo sa to niekedy v čase medzi prvou a druhou svetovou vojnou. Jeden gazda sa raz skoro ráno vybral z Blažova nakŕmiť voly, ktoré boli na letnom pastvisku na lúkach, ktoré ľudia volali "na Siminy". (pozn.: v tom čase ľudia nazývali Siminami celý hrorský chrbát od osady Blažovská Dolina až po vrch Zámčisko) Na kopci za dedinou, na úzkej lesnej ceste stretol staršieho cudzieho človeka, ktorého predtým v týchto krajoch nevidel. Cudzinec bol na prvý pohľad akýsi čudný. Mal dlhú bradu, oblečený mal dlhý čierny kabát a na hlave čierny klobúk. Keď sa stretli, cudzinec hneď slušne pozdravil. Po krátkom rozhovore o počasí sa cudzinec začal vypytovať: "A či si ženy jedna druhej ešte stále požičajú soli, ak im chýba?" "Požičajú, požičajú." odpovedal gazda. "A požičajú si aj chleba, ak im nevýjde do ďalšieho pečenia?" "Pravdaže požičajú." potvrdil gazda. "Tak to je dobre, veľmi dobre." povedal cudzinec a súhlasne kýval hlavou. Potom sa ešte opýtal: "A chlapi si pomôžu v lese?" "Pomôžu." odpovedal zmätený gazda. Nevedel, čo si má myslieť o človeku, ktorý nevie ako sa teraz žije v dedine. Cudzinec zopakoval: "Tak je dobre, naozaj dobre." Potom sa rozlúčili. Po krátkej chvíli sa gazda obzrel, ale cudzinca už nebolo. Od vtedy ho už nikto nestretol. Keď sa gazda vrátil, porozprával príhodu doma aj chlapom z dediny. Potom ešte dlhú dobu chlapi v krčme a ženy pri páraní peria hádali, kto mohol byť ten cudzinec. Jedni tvrdili, že to bol sám čert, ktorý skúša ľudí, Iní zase, že to bol nejaký ich mŕtvy predok, ktorí sa prišiel pozrieť z druhého sveta, ako žijú jeho potomkovia. Tí menej poverčiví zase tvrdili, že to bol iba nejaký pustovník, ktorý žil roky osamote niekde v hustých lesoch pod Čiernou horou.

"Virte, nevirte, ale tak to bylo." (Verte, neverte, ale tak to bolo) dodala pani Tebeľáková na záver.

Niektorí z našich čitateľov si budú pamätať, že 13. októbra minulého roku kočiš Andrej Mienik, ktorý pochádzal z Haliče, a ktorého jeho pán gróf Jakub Zichy - Mesko z Blažovskej Doliny poslal na poštu do Brezovice po 5000 korún, ale on peniaze svojmu pánovi neodovzdal. Prerezal koženú poštovú tašku, peniaze ukradol, kone s vozom nechal v Lipanoch a ušiel do Ameriky. Pretože teraz už bola celá vec skoro zabudnutá a za rodinou, ktorú nechal v Doline, sa mu nesmierne cnelo, odvážil sa prísť naspäť do kraja a navštíviť manželku s deťmi. Cez deň sa skrýval v lese a v noci prišiel k rodine. 14. mája zobral so sebou svoju staršiu dcéru, s ktorou chcel újsť naspäť do Ameriky. V blízkosti obce Šambron odpočívali a raňajkovali, keď Mienik náhle zbadal žandárov. Práve jedol vajcia, a tak sa zľakol, že si dal do úst celé vajce aj so škrupinou a len - len, že sa nezadusil. Žandári ho hneď zadržali a odviedli ku kráľovskému notárovi do Prešova.

Tradičný cyklus zvykov začínal na konci roka, keď už boli porobené všetky práce na poliach, takzvaným derešovýn dňom. V 19. storočí bol tento deň ustanovený na sviatok na sv. Michala. Začiatkom 20. storočia bol derešový deň presunutý na posledný predadventný deň a po 2. svetovej vojne na niektorý deň medzi vianocami a Novým rokom. Prečo derešový deň? Bol to totiž deň, keď si mládež volila svoje predstavenstvo na ďalši rok, a každý kto bol zvolený, musel byť potvrdený vo svojej funkcii tromi údermi remeňa na po zadku na dereši. Derešom bola lavica položená do stredu kúdeľnej izby, kde sa mládež zišla. Ceremónia volieb mala vždy svoj presný scenár, aj keď s určitými improvizáciami. Bolo to vlastne improvizované dedinské divadelné predstavenie. Hlavnými volenými funkciami boli: rychtár - starší parobok a rychtárka - staršia dievka, mladší parobok a mladšia dievka, sudca a pani sudcova, farár, bubeník, poľovník, dvaja žandári. Ďalšie funkcie sa vymýšľali podľa doby, ktorá v tom čase práve bola ai podľa počtu mládeže v osade. Boli to: mäsiar, krčmár, kominár, psovod, ba niektorí boli zvolení i za psov a nakoniec pribudla aj telefonistka. Skoro každý zo slobodných mladých ľudí v osade bol zvolený do nejakej funkcie. V noci po derešovom dni mala mládež povolené ukradnúť akúkoľvek nestráženú hydinu v osade. V skutočnosti už dopredu bolo dohodnuté, čo obyvatelia osady nechajú mládeži, aby to mohla "ukradnúť". Následné vyšetrovanie krádeží na druhý deň bolo tiež iba formou zábavy. Na Silvestra všetci mládenci chodili v sprievode po osade od domu k domu. Na čele sprievodu kráčal poľovník (jáger) s jedličkou v rukách. Zastavili sa pri každom dome,kde richtár vinšoval domácim, aby sa im darilo v novom roku. Za vinšovačku dostávali koledníci údeniny, pálenku, koláče, vajcia i peniaze.Všetky potraviny uložili u rychtára a za peniaze nakúpili pálenku. Večer na Nový rok prešiel osadou zase dievčenský sprievod. Na čele šli rychtárka s veľkým obdlžníovým kysnutým koláčom a podrychtárka s jedličkou, na ktorej bol nasadený okrúhly koláč. Na každom koláči bolo zapálených päť sviečok. Za nimi šli dievky spievajúce koledy so sviečkami v rukách. Za nimi šli mládenci, ale tí nespievali. Sprievod skončil pre kúdeľnou izbou, kde už bola pripravená hostina z nazbieraných potravín i z "ukradnutej" hydiny. Tam potom novoročné oslavy pokračovali tanečnou zábavou až do rána.

Noviny Naša zástava z roku 1912: Dňa 16. mája k večeru sa obloha od Haliča strašne zatiahla a s hrmotom i blýskaním strašný dážď aj s ľadovcom padal... Torysa nesmierne pustošila od osady Blažovská Dolina až po Lipany. Zničila lúky i polia v údolí. Celková škoda 6000 korún. V Blažovskej Doline Midhalovi Matvejovi voda zobrala dom aj so základmi i priľahlé budovy. Jeho pri zachraňovaní majetku smrtelne zranilo. Škoda 3000 korún. Grófovi Jakubovi Zichy-Mesko voda zobrala zo skladu dreva celé kmene stromov i hranoly, ktoré odniesla až ku Krivanom. Tiež mu zaplavilo pole so zemiakmi. Škoda 7800 korún. V Blažovskej Doline bola zmičená celá obecná cesta, škoda 8000 korún. V Blažove zaplavilo a odnieslo časť polí a pastvín, škoda 4000 korún. Torysa odniesla cestu v dĺžke 130 metrov, škoda 5000 korún. Mlynárovi Jozefovi Gerčákovi zaplavilo mlynský náhon aj pole, škoda 1000 korún. Obchodníkovi Samu Hartsteinovi odniesla voda časť uskladneného dreva, škoda 2500 korún.

Naša stará mama stála pred rozhodnutím. Ostať v Amerike s dvoma malými synmi, jeden sa narodil tam, a preto mal aj americké občianstvo, alebo sa vrátiť do relatívne lepších podmienok domoviny, kde mohla očakávať pomoc od rodiny. Jej rozhodnutie bolo jednoduché. Vrátila sa do Blažova. Jej vzťah k Amerika sa tým však neskončil. Neskôr Amerika ešte raz vstúpila do jej života. Americký zákon totiž bol taký, že jej mladší syn sa musel vrátiť do Ameriky do jeho 18. narodenín, ak si chcel zachovať americké občianstvo. Pred rodinou stálo nové ťažké rozhodnutie. Poslať najmladšieho syna do Ameriky, alebo ho nechať neistej budúcnosti. To, že vtedajšie Československo bolo v tom čase ohrozované zo západu fašistickým Nemeckom a z východu komunistami rozhodlo. Mladý John sa odsťahoval do Ameriky. Do Ameriky odplával z Brém 1. septembra 1938 na lodi Berlin. John už nikdy viac nevidel svojho staršieho brata a stratil všetkých svojich priateľov z detstva, keď sa vrátil do svojho „domova“. John nikdy netúžil žiť stále ďaleko od svojej rodiny a ťažko pracoval na farme v Burtone v Ohiu, so zámerom raz sa vrátiť k rodine. Ťažko sa mu hovorilo po anglicky, ale nakoniec sa naučil toľko, koľko potreboval. Keď Spojené štáty vstúpili do 2. svetovej vojny, John musel nastúpiť vojeskú službu. Ťažko znášal to, že neovládal dobre angličtinu, keď pridelený k 1. obrnenej divízii, ktorá bola vyslaná do Afriky a neskôr do Talianska. Mnohí Američania mu dávali pocítiť, že je cudzinec. Tu sa uplatnila jeho schopnosť improvizovať vo viacerých jazykoch, čo využila aj tajná služba. Dostal prezývku „DP John“, ktorá mu ostala aj po vojne. John mal niekoľkých priateľov, ktorí s nim zaobchádzali veľmi dobre. Jedným z nich bol aj „južný“ major, ale pri svojich spomienkach na tie časy často hovoril, že nevidel veľké rozdiely medzi priemernými Nemcami a ich americkými proťajškami. Naozaj povedal, že niekedy sa cítil, akoby maj viac spoločného s Nemcami ako s Američanmi. Väčšina Nemcov sa tiež snažila prežiť vojnu a vrátiť sa domov. Neskôr, keď sa vojna skončila, John sa oženil s Pearl a mal s ňou šesť detí. Zomrel 7. januára 1992. Pri našom poslednom stretnutí hovoril so mnou slovensky, hoci počas svojho života to stále odmietal. Prial by som si, aby mal trpezlivosť a učil ma po slovensky, ale nikdy nebol na to pripravený. Jan Bayus, USA.

V Blažove som prežila časť svojho detstva. Najprv mojich prvých šesť rokov, potom sme sa odsťahovali na Moravu, a potom ešte tri roky do roku 1952, do vysťahovania dediny. Blažov bola veľká dedina. Väčšinou tu ľudia bývali v dreveniciach, ale bolo tu aj veľa murovaných domov. V centre dediny bola krčma a dva obchody. V jednom obchode ľudia nakupovali za peniaze, v druhom za prídelové lístky, ktoré boli zavedené po 2. svetovej vojne. Bola tu tiež autobusová zástavka. Boli tu tri mlyny. Jeden bol na dolnom konci, pri kapustniciach, druhý v strede dediny a posledný na hornom konci. V dedine bola iba ukrajinská škola. Škola bola na dolnom konci dediny a dom učiteľa bol tesne za farou. V tom čase bol v Blažove učiteľ, ktorý sa volal Maček. Ja som začala navštevovať základnú školu v Čechách a po ukrajisky som dobre nevedela, preto som musela chodiť do slovenskej školy do Brezovice, do dediny vzdialenej asi desať kilometrov dole po prúde rieky Torysy. Nebola som sama, ktorá denne cestovala autobusom do Brezovice. Bolo nás jedenásť. Pamätám si už iba niektorých: - Mária Bujňáková - Koľová, ktorá ako dvanásťročná zomrela na rakovinu - Anna Koľová - Janko Valko - Pičkoš - Janko Kravec - Anna Hoptová - Anna Mušinská - spoza vody - Helena zo stredného mlyna, ktorej priezvisko si už nepamätám Z ostatných obyvateľov si tiež veľa nepamätám, ale v pamäti mi utkveli - chromá Verona, ktorá nemohla chodiť, preto bola stále doma a živila sa šitím - Koľ - Franko, ktorý hádzal do Torysy za svojou záhradou hadov, aby sa tam nechodili kúpať deti - Mária Strembová, o ktorej sa hovorilo, že v hlave to nemá všetko v poriadku. Ľudia v Blažove sa väčšinou živili poľnohospodárstvom. Pestovali zemiaky, repu, raž, ovos, jačmeň. Chovali ovce, kozy a dobytok. Kravy boli aj hlavnými ťažnými zvieratami, bohatší gazdovia mali samozrejme kone.

Počas mojej dovolenky v marci 2017 som si robila nejaký prieskum okolo rodiny môjho otca, ktorá prišla do USA zo Slovenska. Na Ancestry.com som nenašla skoro nič, pretože sme toho naozaj veľa nevedeli. Otec môjho otca a matka boli tak ako mnoho iných imigrantov, ktorí prišli do USA začiatkom 20. storočia. Ich situácia sa však veľmi nezlepšila. Boli veľmi chudobní a po príchode do Spojených štátov pokračovalo ich trápenie po celý život. Chceli sa pripojiť k miliónom imigrantov z celého sveta a stať sa Američanmi. Neudržiavali veľmi blízke vzťahy so súrodencami, ktorí emigrovali do iných miest v USA. Ich deti často nepoznali svojich starých rodičov, len niektorí si pamätali ich mená, ako to bolo aj prípade môjho otca. Aj to málo informácií sa stratilo. Žiadne rodinné príbehy. žiadne listy, žiaden majetok..Niektorí, tak ako moja stará matka, nevedeli ani čítať a písať, a tak nemohli dostať americké občianstvo. Bolo niekoľko fotografií, ale často zničených. Našťastie si môj otec pamätal meno obce, kde žili jeho rodičia. Skúšal navštíviť obec dávno predtým než Slovensko získalo nezávislosť a povedal, že obec zmizla aj s kostolom a nevedel nájsť žiadne záznamy. V tom marci 2017 so sa rozhodla nájsť aspoň niečo o obci Blažov, keď už nič o rodine. Na moje prekvapenie som našla zlatú baňu. Webovú stránku s obrázkami, s textom v angličtine a s kompletnými rodokmeňmi! Hľadala som a našla som svojich predkov až do roku 1700! Okamžite som začala plánovať cestu na Slovensko. Napísala som Dušanovi Bajusovi, administrátorovi WEB stránky o Blažove, a požiadala som ho o informácie ako je možné navštíviť Blažov a moju rodinu. Odpísal mi hneď a povedal, že sme dokonca príbuzní. Poslal mi aj kontakt na moju sesternicu v Prahe. Bola to moja prvá zastávka na mojej ceste a ona mi veľkoryso ukazovala Prahu tri dni! Cítiť, že nevieš nič o svojej rodine, nepoznáš nikoho okrem tiet , strýkov a starých rodičov, odkiaľ pochádzali, aký bol ich život a konečne stretnúť niekoho, kto ti porozpráva rodinné príbehy, tak to je ohromujúce a úžasné. Pán a pani Uhľárovi, vzdialená rodina, mňa a moju priateľku láskavo pohostili u nich doma a poskytli mi niečo viac z rodinnej histórie a chutné jedlo. Ich dcéra a vnuk nás srdečne privítali a Erik nám ukázal videá z jeho vystúpení v ľudovom tanci a speve. Pán Uhľár ma vzal do Blažova. Keď sme prichádzali ku kaplnke, tak moje city absorbovali všetko. To je miesto, kde moji starí rodičia vyrastali. Rieka, hory, polia, rastliny, vône, zvuky. Snažila som sa predstaviť si moju starú mamu Annu Haladejovú ako mladé dievča kráčajúce hore a dole kopcami. Snažila som sa predstaviť si môjho starého otca Michala Krajňáka, kde mohol byť jeho dom, keď bol ešte chlapcom, možno blízko rieky. To miesto je nádherné, Nie veľmi odlišné od toho, kde žijem vo Vermonte. Keď mi Dušan Bajus rozprával históriu obce, tak mi to prekladal tlmočník. Chcela som, aby každá táto drahocenná minúta trvala dlhšie. Cútila som sa veľmi privilegovaná, že môžem byť tam a byť prijatá s takou láskavosťou. V skutočnosti teraz ani neviem prečo so mnou tak pohlo pripojenie sa k stratenej dedine, stratenej rodinnej histórii, k stratenej rodine. Hoci som hrdá na to, že si vážim ľudí z celého sveta, možno práve táto skúsenosť zapadá do našich starých kmeňových pocitov a vytvára v nás pocit, že k sebe patríme. Objav blažovských vrchov, stretnutie s pánmi v loveckej chate (ďakujem za krásnu pieseň) a stretnutie s Krajňakovcami v Žakovciach mi priniesli zážitky, ktoré si budem pamätať celý život. Chcem poďakovať každému, kto sa snaží zachovať pamiatku na Blažov a jeho pôvodných obyvateľov. Predstavujem si, že bude ešte veľa ľudí na svete, ktorí tiež nájdu WEB stránku a uvedomia si, že sa môžu vrátiť do vlasti svojej rodiny. Ďakujem všetkým za preukázanú veľkorysosť a teším sa, že ostaneme v kontakte aj v nasledujúcich rokoch. Pamela Kraynaková, 2017 (preložil db)

Hoci bola podtatranská obec Blažov v 50. rokoch zrovnaná so zemou, pôvodní obyvatelia a ich potomkovia na svoju rodnú zem nezabudli. Aj tri sestry Uhlárové - Marta (53), Hanička (49) a Mária (39) zo šou Zem spieva sa pravidelne vracajú do kraja svojich predkov, aby si zaspievali na miestach, kde kedysi stáli domy, kostol či cintorín. Pri pohľade na holé lúky sa neubránia slzám. Podtatranská dedinka Blažov existovala viac ako 600 rokov. Dnes tam nenájdete ani jeden dom. Len malá drevená kaplnka naznačuje, že tu kedysi žili ľudia so svojimi radosťami aj starosťami. Z tohto kraja pochádzajú aj talentované speváčky, sestry Marta, Hanička a Mária Uhlárové, ktorých mama Anna (77) na vlastnej koži zažila násilné vysťahovanie v 50. ro­koch. Vláda totiž v roku 1952 rozhodla, že práve v oblasti Blažova vytvorí vojenský výcvikový priestor. Koncom mája museli ľudia opustiť svoje domy s asistenciou polície a vysťahovať sa. „Mala som vtedy 15 rokov. Presídlili nás najprv do Špačiniec pri Trnave. Rodiny roztiahli po celom Slovensku aj Česku. Keď­že však za majetok ľudia nič nedostali, 127 rodín sa dohodlo a vrátilo naspäť do Blažova,“ spomína na neľahké časy mama Anna Uhlárová, ktorá so svojimi dcérami spieva už celé štvrťstoročie. V rodnej dedine potom gazdovali ešte dva roky. Úrady im však nakoniec nakázali odísť, lebo žiť v blízkosti vojenského priestoru bolo nebezpečné. Strelnica bola v neďalekej Zaľubici za Kežmarkom, guľky mohli kedykoľvek zaletieť až do Blažova. Väčšina rodín skončila v Žakovciach, kde bolo postavených 95 nových domov. „Vysťahovali nás takmer zo dňa na deň, nebolo kedy ani pobaliť sa. Keď vojaci nakladali do vojenských áut nábytok a periny, jedno cez druhé, nebolo človeka, ktorý by nezaplakal,“ vzdychne si aj po rokoch pani Anna a so smútkom dodá, že vojsko postupne zbúralo všetky domy aj školu, aby sa ľudia nemali kam vrátiť. Posledný obyvateľ opustil Blažov 26. mája 1955.

Emotívne návraty

Na mieste, kde stála dedina s tisíckou obyvateľov, zostal len kostol, neskôr však zbúrali aj ten, aby sa nestal pútnickým miestom bývalých obyvateľov. „To bolo pre nás najstrašnejšie, keď sme sa dozvedeli, že zvalili aj kostol. Zo začiatku nás nepustili pozrieť sa na rodný Blažov. Boli tam vojaci, ktorí strážili na bráne, a kto nemal priepustku, nemohol ísť do dediny,“ opisuje Anna Uhlárová. Až po roku 1989 sa situácia zmenila. „Na miestach, kde kedysi stála naša rodná dedina, sme si mohli zmontovať drevenú kaplnku a každý rok sa tam stretávame. Všade, kde kedysi stáli domy, je tráva, na lúkach sa pasú ovce, dobytok... Chodievame tam spolu s dcérami. Zaspievame si, aj si poplačeme. Máme napríklad pesničku, pri ktorej musíme plakať,“ utrie si podvedome oči pani Anna a spontánne zanôti: „Hori tym Bvažovom, zimnyj viter duje a moje serdečko, hej lem za nym banuje...“